Písal sa 3. august 1941. Obyvatelia nemeckého mesta Műnster sa tešili príjemnej letnej nedeli. V kostole však v tento deň vládlo zvláštne napätie. Ľudia akoby vytušili, že o chvíľu zaznejú z úst kardinála Clémenta Augusta von Galen prelomové slová. A naozaj – dovtedy sa nikto neodvážil na verejnosti predniesť podobný príhovor proti zločinom nacizmu:
            „Nikdy, v žiadnom prípade, okrem vojny a v legitímnej obrane, nesmú ľudia zabiť nevinného. Už niekoľko mesiacov počúvame, že do ústavov pre choromyseľných sú chorí – podľa nariadenia Berlína – privážaní násilne. Vo všeobecnosti teda vzniká podozrenie, že mnohé úmrtia, ktoré z toho vyplývajú, sú spôsobené vedome.
            Muži a ženy Nemecka! Náš trestný zákon hovorí: Ten, kto je informovaný o príprave zločinu a neupozorní zodpovedné orgány, je vinný. Teda – keď som sa dozvedel, že sa chystá odvoz konvojov chorých s úmyslom usmrtiť ich, ihneď som poslal sťažnosť na prokuratúru tribunálu prvej inštancie v Műnsteri. Zatiaľ som nedostal žiadne informácie o postupe v tejto veci.
            Treba však rátať s tým, že títo bezbranní úbohí chorí ľudia budú skôr či neskôr usmrtení. A prečo? Pretože sú vyhlásení za neužitočných pre spoločnosť vzhľadom na expertízy nejakej komisie, lebo tvoria neproduktívnu časť obyvateľstva.
            Odo dňa, keď sa odsúhlasí, že ľudia majú právo zabíjať svojich neproduktívnych spoluobčanov, bude na nás všetkých tento zločin číhať, až kým nezoslabneme kvôli starobe a sami sa tak staneme neproduktívni!“
            Nacisti vedeli, že kardinála treba odstrániť. Rozhodli sa pre tento krok – ale až po ich „víťazstve“, lebo slová kardinála sa rozliehali po celom Nemecku.
            O štyri desaťročia neskôr Ján Pavol II. vyslovil nad hrobom kardinála tieto slová: „To, čo kardinál von Galen povedal, keď národní socialisti začali odvážať mentálne postihnutých ľudí, aby ich zabili, sú prorocké slová. Povedal vlastne: „Nezabiješ!“ Toto Božie prikázanie je zapísané v srdci človeka od počiatku.“